Grand Café
na Námestí SNP

Štvrtá zastávka sa nachádza na jednom z najrušnejších miest hlavného mesta a v Matyášovom príbehu bolo toto miesto plné stretnutí a priateľov.

Už som spomenula, že Matyáš udržiaval bohaté sociálne kontakty s podobne angažovanými ľuďmi z Berlína či Prahy. V istom zmysle môžeme povedať, že to bol „slovenský solitér“ v obhajobe práv homosexuálnych ľudí.

Tak napríklad je zatiaľ jediným doloženým slovenským prispievateľom a redaktorom časopisu Hlas sexuální menšiny, ktorý v 30. rokoch vychádzal v Prahe. Až po ďalšom pátraní po jeho osudoch som zistila, že vo svojich snahách na Slovensku nebol úplne osamotený.

Počas pátrania po Matyášovi sa mi dostali do rúk ďalšie listy a „denníky“, vďaka ktorým ožívajú hlasy jeho priateľov, s ktorými ho spájala nielen rovnaká identita, ale aj úsilie dosiahnuť zmenu v nazeraní na homosexualitu. Gróf Ferdinand Billot, Ferencz Bodó, Béla Bárdos, Mikuláš Klein (neskôr Kubínsky), ak by som z anonymity mala vytiahnuť aspoň zopár z nich. Ten prvý, známy bratislavský politik maďarskej národnosti, bol pre Matyáša v tomto úsilí mentorom, ďalší menovaní ho v jeho snahách podporovali a neraz sa zapojili aj do konkrétnych “akcií”, ako Matyáš nazýval napríklad písanie listov úradom. 

Ferencz Bodó na potulkách Bratislavou (30. roky)

Matyáš s priateľmi na výlete. Zľava Imrich Matyáš, Kurt Hiller, Mikuláš Klein, Ferencz Bodó (1935)

S rovnakou silou sa nám prostredníctvom Matyášových zápiskov prihovárajú aj hlasy neznámych mužov, ktorí mali skúsenosti s pokusmi o zmenu ich orientácie, či sa dostali do problémov so zákonom a Matyáš sa im snažil pomôcť. Takto sa napríklad spolu s Bodóm a Bárdosom stretávali v druhej polovici 30. rokov v kaviarni Grand pod Manderlákom s viacerými  ľuďmi, od ktorých zozbierali svedectvá o ich „liečbe“. Robili to so zámerom dokázať, že žiadne lekárske experimenty, tobôž trestanie nezmenia v človeku to, čo cíti a po kom túži.

Bratislavské noviny č. 38 referujú o grófovi Billotovi (1923)

Po nemeckom vzore mala vzniknúť Vedecko-humánna spoločnosť aj v Československu. Nakoniec však nebola povolená úradmi. Bratislavské noviny, 1923, č. 96

Matyáš osobne mal vo svojom okruhu štyroch známych, ktorí sa neúspešne podrobili týmto pokusom: „Na uspokojenie lekárov a rodičov síce udali, že sa vyliečili a sú normálni, ale tomu tak nebolo. Ale lekári sa honosili s tým, že sa im podarilo homosexuálneho „vyliečiť“…“