Policajné riaditeľstvo
na Špitálskej ulici
Deviata zastávka. U dvoch levov. Smutné miesto plné výsluchov a nátlakov.
V roku 1948 nastúpili k moci komunisti. Matyáš si o nich nerobil žiadne ilúzie, ale očakával aspoň, že splnia svoj prvorepublikový sľub smerom k otázke dekriminalizácie homosexuality. Veľmi skoro však pochopil, že nedôjde k žiadnej právnej revízii. Naopak, práve v tomto období aj jeho osobne začali predvolávať na pravidelné policajné výsluchy. Ich účelom bolo zistiť, s kým sa Matyáš stýkal a aké dôležité informácie im mohol poskytnúť.
Traktovali ma aj takými slovami, ktoré veru tento papier neznesie. Bez prestania naliehali len a len, aby som im udal – predložili mi hárok papiera – mená homosexuálnych a aby som „nešetril ani vysoko postavených homosexuálov“. O tých „veľkých“ im vlastne išlo, lebo sa široko ďaleko udržovali povesti o údajných vplyvných a význačných činiteľoch určitej politickej strany, ktorí boli takého razenia. O tých veru som nevedel, ani ich nepoznám, ani vedieť som nikdy nechcel.
Výsluchy pokračovali až do začiatku 60. rokov. Medzičasom Matyáš pod vplyvom týchto silných tlakov vážne ochorel na rakovinu žalúdka, podstúpil operáciu a následne sa dlhšie zotavoval. Vo svojej osvetovej činnosti však napriek policajným tlakom a vydieraniu nepoľavil a naďalej sa snažil prispieť k zrušeniu paragrafu 241.
Márna bola ich snaha donútiť ma k zrade tých, pre ktorých som sa zasadzoval skoro 40 rokov! Nedosiahli svojho cieľa a tak ma slovami „vypadnite...ty buzerant“ z miestnosti vykázali.
Matyáš zachytáva svoje sklamanie v denníkoch
Kliknite pre zväčšenie
