Dom
na Hontianskej ulici
Potulky s Matyášom po Bratislave ukončíme na Hontianskej ulici 10 v Ružinove, kde Matyáš žil od konca 30. rokov.
Kultivovaný, jemný, vždy dobre oblečený muž – tak ho definovali ľudia z jeho okolia a jeho príbuzní. Obľuboval kvalitný nábytok, rád chodil do kúpeľov a na dovolenky, v práci bol svedomitý a záležalo mu na nej – nakoniec pri výsluchoch vyšetrovateľom zvykol vytknúť, že v živote vykonal viac než „oni piati dohromady“, lebo on bol „spoluzakladateľom sociálneho poistenia.“ Zrušenie paragrafu 241 Trestného zákona Matyáš rozhodne považoval za úspech. Bol však človekom, ktorý hľadel nie o krok, ale skôr o dva až tri kroky ďalej. Chcel dosiahnuť úplnú dekriminalizáciu a zrovnoprávnenie homosexuálnych ľudí s majoritou a to vo všetkých oblastiach života. Zároveň bol sklamaný, že sa do tohto úsilia nezapojilo viac ľudí z vtedajšej LGBT komunity.
Aj na dôchodku žil aktívny život, trávil voľný čas s priateľmi na káve v Grandke či pri dobrom víne v bratislavských viechach. Niekde tam mu pravdepodobne napadla aj myšlienka, že svoje spomienky spíše a podelí sa o ne s priateľmi, ktorým neskôr skutočne odovzdal niekoľko zošitov. Aby mal istotu, že sa spomienky zachovajú pre budúcnosť, rozdelil zošity medzi viacerých priateľov a blízkych ľudí. Tak sa stalo, že ešte stále niekde čakajú na objavenie dva zošity. Podľa slov jeho prasynovca Matyášovi na začiatku 70. rokov diagnostikovali očné ochorenie a hrozila mu slepota. To si nechcel ani len pripustiť. Bol zvyknutý veľa čítať, študovať, sledovať dianie doma i vo svete, fascinovala ho televízia, patril dokonca k prvým ľuďom v Bratislave, ktorí získali svoj vlastný televízor.
Som presvedčený, že spomenutý § predsa padne a že ho ustanovili a trpeli, za to sa budú hanbiť a pýriť! Podobne ako za inkvizíciu. K spravodlivému vyriešeniu života sexuálnej menšiny určite dôjde.
